Stránka:Počátky slovanštiny.djvu/91

Z Wikizdrojů, volně dostupné knihovny
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Tato stránka nebyla zkontrolována


Gróf obišiel na svojom koni jích rady, a velel zbraň zložiť.

Muzika zatíchla: „K nogie! sabli v nožny!“ zakomandovali nám. Taká tichosť povstala, pane, jakoby všetko bolo okolo vymrelo. Štandarty vpered! Konnica sliezaj! Oružie snimať! veleli.

Nuž — čo bolo robiť. Však oni vedeli, čo sa má stať. A predsa jim ľúto prišlo, keď už prišlo k dielu.

Počali zbraň zo seba skladať a hádzať na kopy. Niektorý skladá ju ticho a vzdychá, iný hreší a hádže ju o zem. Iný láme sabľu na kolene — trach — trach — kusy jej hviždia povetrím. Mnohí vraj i svojich koňov postrieľali. Šum, krik, plač — pane môj! Mnohí jích dôstojníci plakali nahlas.

Veru horko bolo hľadeť na všetko toto. Najmä potom, keď už zástavy a štandarty počali naším oddávať. Mnohí sa križovali, mnohí plakali. A jích muzika tak žiaľno hrala, jakoby chcela dušu z človeka vytiahnuť.