Stránka:F. Bílý - patery knihy plodů básnických.djvu/166

Z Wikizdrojů, volně dostupné knihovny
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Tato stránka byla zkontrolována


Nehaňte ľud môj.

Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý,
klebetárski posmevači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal — a či jich nemal,
ktorí prežili čas zlatý? —
čo bys’ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.

Nehaňte ľud môj, že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad!
On ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnost má jeho poklad:
počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti.
budúci svet v nich on tuší.

Nehaňte ľud môj, slepi súdcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý!
Často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
počuješ? spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbost útlu spievajú hole,
no, budu aj bohatierov. —

Nehaňte ľud môj, ústa nečisté,
že odhodok on je hlúpy!
Múdrosťou jeho vykúpeni ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slova rozumné,
čo den po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.

Nehaňte ľud môj, že je len mladý,
že nevládne celým svetom!