Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na hellenskýže ľud si zpomnite —
duch si svet vlastný utvorí;
či v žalude hôr zárod vidíte?
Nie! — no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj, že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má!
To je blud! má svet sebe podobný,
má hory, ruky, zlato má! —
A keď by nemal? — ale má hlavy,
má obchodu silný zárod. - —
Alebo či sú čriedy a bravy
a koňarne komus’ národ?
Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý! —
Pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpit s činnou slobodou,
nejprv ticho myslí, dumá.
Nehaňte ľud môj, že úcty nemá,
že ľud môj je potupený! —
Slavnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž, kdo je tam zhanobený? —
Ach, zlé sú časy! na všetke strany
svet žertvuje bohom zlatým. —
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patří k vecam svätým!
Bedřich Peška.
Nar. v Ústi n. O. 25. října 1820, magistr, rada na odp. Od něho je též píseň: Nechť velebí Vlach své ráje a „Svoji k svému“.
Královský sirotek.
V tom žitavském kostelíčku
svatý Václav oltář má,
před ním nízkém na stupníčku
zbožný hošík klekává.
