Ruch (almanach 1873)/Zadumenie u Dunaja

Ruch (almanach 1873)
Písně (Boubela)	Zadumenie u Dunaja	Matej rybár

Údaje o textu
Titulek:	Zadumenie u Dunaja
Autor:	Ant. Bulla
Zdroj:	DÜRICH, Josef; KÁLAL, Josef; NEJEDLÝ, Julius. Ruch : almanah omladiny českoslovanské. Ročník třetí. Praha : knihtiskárna A. Čapka v Jičíně, 1873. s. 15–17. Národní knihovna České republiky
Licence:	PD old 70

Kol potôčka dolina sa vinie,
za potôčkom stojá háje stinné,
a v tých hájoch tichá noc buvičká,
jarním ružám poboskáva líčka.
Všetko spí — spí, len večernie dumy,
sťaby orol mladý keď zašumí,
v éteru keď s žiarou sľnka lieta,
poletujú ponad háje sveta,
poletujú a zas odletujú —
a spomnienku v mojej duši snujú. —
Hoj spomnienka! ty mať švarných detí!
kedyž sľnko istoty zasvieti? —
Či bdiet, či čakať na tvoje zore?
či hnať v ústrety lásky na ore
k tvojmu stánku a vzať harfu časov,
pobaviť sa mám v chráme úžasov,
jako tvoja družka — mladosť — tvorí?
Či pohrúžiť sa mám v sinom mori
rodoľúbstva, zbožnosti, nádeje,
kde kvet blahých časov sa nám smeje?
Či spievať, či dúmať, či nariekať?
či sťa chlapčok k matke sa utiekať? —
Hoj spomienka! ty kývadlo žitia,
ty mladeň svobody, jakou štitia,
hýbajú sa prsia oceľové —
zatras hruďou, utvor deje nové,
zatras svetom, otvor pravdy chrámy, —
pobuď ešte, oj pobuď si s nami.
Spomienka?! Hah! jak to v ušiach hrmí,
a ohlas zas ústami von šumí,
ztrasie srdcom, zachveje kosťami,
vylieva sa bôľnými sľzami;
hneď zastaví tok žitia v koryte,
hneď zažne lampadu na úsvite,
hneď zas nádej sladkých snov vyrodí,
imeď zas nádej v bôlnej duši zplodí. —
Tak si dúma šuhaj zamyslený,
načúva hlas klamlivej ozveny,
načúva šum hájov, šumot toku,
až sa mu zablysne v modrom oku,
zablysne akoby blesky hromu,
keď sa ztrepú z chmár v korunu stromu,
a rozpoltia na triesky peň starý.
Síla v síle život si vyvarí,
mladosť mladosťou sa čarí.
ľúbosť v ľúbosti sa darí!
Takto šepcú vetry, šepcú hory,
a môj šuhaj naraz vám zahorí,
hodí zrakom na noc i na vetry.
sťa keď srnec myslivca zavetrí, —
hypne napred, skočí na breh strmý
a mohutným hlasom tak zahrmí:
Čul som reči pekla prekliateho,
videl vráže rodu zakliateho,
pil som jed i čúchal vôňu kvasu,
makal jarmo i spružiny času —
volím nebyť ako byť otrokom!
Takto vetiac a už jedným skokom — —
stojí v čľne o breh uhužveňom — — — —